gmail.comkazdy den sa snazim zomriet
Ahojte vsetci,
som dospela zena, pomaly v strednom veku.. cely svoj zivot som trpela tazkou depresiou a podvyzivou, ciastocne to ovplyvnila socialna situacia mojej mamy a jej spravanie ku mne a mojim surodencom.. mali sme len ju a ona sa spravala hrozne, prenasala na nas svoju nenavist za to, akym zivotom zila a ze sa rozhodla po smrti otca, ktory vraj bol na hovno a trapil ju zostat sama, nakoniec ved mala az tri deti.. :(
Uz mam tridsiatku na krku a mala by som byt velmi stastna, ale ja naopak NEDOKAZEM byt stastna.. mam skveleho manzela, laskaveho, milujuceho, najlepsieho priatela, ktory sa stara o mna a o nase dve krasne zdrave dcerky, je pripraveny pomoct mi vo vsetkom, co len budem schopna skusit a potrebovat robit, ma ma rad a po prvykrat v zivote sa nemusim bat, ze zomriem, lebo nemam dost jedla, ani kde byvat..
Mam ukoncene vyssie odborne vzdelanie, avsak som zlyhala a stratila zaujem o pracu v odbore, ked ma prepustili z miesta, kde som chcela pracovat, a nasledne sa mi nepodarilo ziskat pracovne zaradenie na podobnej pozicii, kedze mi bolo dane najavo, ze som neni psychicky, fyzicky ani odborne pripravena pracovat..
Az donedavna som si nebola vobec schopna pripustit, ze trpim tazkou poruchou vyzivy, nie som anorekticka, ani sa neprejedam.. jem vsak velmi malo, niektore dni skoro nic, ale stale mam potrebu sa za nieco trestat alebo ocenovat, a predmetom toho sa stalo napr. jedlo.. som posadnuta pravidlami, na vsetko musim mat nejaky system a ked ho nemam, tak zlyhavam v najbeznejsich veciach a strasne sa hnevam, ked niekto iny nechape, ake je dodrziavanie systemov pre moje kazdodenne fungovanie dolezite, ze ked nemam na vsetko system, nedokazem nic urobit a som v strese a v depresii
Dlhy cas som chcela zit v objektnom vztahu s muzom o viac ako 20 rokov starsim, ktory mi bol vzorom, pre mna laskou, a podporou vzdy, ked som nevedela ako dalej. Nikdy ma nemal rad, bolo mu ma luto a chcel, aby som viedla normalny zivot, pracovala, a starala sa o svoje potreby (BEZ NEHO). Viac ako 6 rokov som odmietala zit bez neho, chcela som byt k nemu priputana, kym nezomriem, co bolo pre neho traumatizujuce, a riesil to tak, ze sa ku mne hrubo a odmietavo spraval a zaroven mi dovolil prejavovat mu city v podobe fyzickeho kontaktu, zvacsa len dotyky a objatia.. Bola som pre neho zvieratko z vybehu.. Nakoniec zistil, ze som sa k svojmu terajsiemu manzelovi hrubo spravala, psychicky ho tyrala a znevazovala, lebo aj na vztah a city som si vymyslela chore kriteria, ktore nikto nemoze splnit, a jedneho dna sa rozhodol, ze mi ukaze, ake to je, poslal za mnou priatelov, ktory mi mali ponuknut pomoc, napr. ze som pre nich mala pracovat, ale skutocnostou bolo, ze ma mali ponizovat, zastrasovat a zneuzivat a zverejnit o mne vsetky osobne udaje, zaplatil si ludi, ktori ma mali prenasledovat a strpcovat mi zivot, uz aj za to, ze som sa ho napr. pokusila kontaktovat, ak sa rozhodnem, ze sa nebudem podriadovat ich voli, ale zotrvam v tom nejaky cas kvoli tomu, ze som nemala zamestnanie ani peniaze..
Presiel cas a ja stale citim nenavist, ktora vznikla z bolestivych skusenosti.. Tato nenavist je mojou neustalou obranou voci vsetkemu, s cim sa odmietam konfrontovat alebo co mi robi problemy pochopit, prijat, zit s tym..
Nedokazem zit bez doterajsich navykov a pravidiel, co nasledne vedie mna k destrukcii vztahov a mojich blizkych k destrukcii fyzickej, zvacsa len veci v domacnosti..
So svojou paranoidnou matkou chcem prerusit kontakt, avsak ani na to nemam dost sily a stale beriem v uvahu jej prikazy a zakazy, no niekedy proti nej vystupim a potom sa tvari, ako by som neexistovala, uz mi to nie je luto, ale hoci sa stala starou mamou, vnucata kvoli tymto rozvratom zrejme roky neuvidi..
Mam velmi rada manzela, a zelam si zit s nim kludnym a laskyplnym zivotom, ale nedokazem s nim mat takmer ziadny fyzicky kontakt, neznasam jeho dotyky, prejavy, a od kedy som otehotnela, ale uz aj predtym, ho sexualne odmietam a uplne som vylucila z nasho zivota sex, lebo sa mi prieci, hnusi, a predstava sexualneho az kazdodenneho kontaktu mi nahana odpor, strach, a depresiu..
Aj kvoli tomu odmietam jest, zanedbavam sa fyzicky, uz aj hygienicke navyky, a vzdy ked za mnou pride odozeniem ho alebo si najdem nejaku pracu, ktoru rychlo musim urobit..
Som z toho nestastna, ale aj keby som sa to skusala prekonat, v mojej hlave su stale rovnake pocity zhnusenia a bolesti..
Neviem uz ako dalej, nechcem ist na psychiatriu ani psychologa, viem ze staci vsetko to, o com viem, ze nam robi problem, za ktore som zodpovedna JA, si uvedomovat a najst z toho cestu, doverovat manzelovi a snazit sa psychickymi silami, intuiciou a kludnou retorikou nachadzat spolocne riesenia zvacsa malych problemov, ktore budu vyhovovat vsetkym, ODPUSTIT?? a starat sa o seba.. o svoje telo a fyzicke zdravie.. a prijat sa v zivote taka, aka som teraz, a davat si male ciele.. na kazdy den, bez pravidiel.. je toho ale tak vela s cim sa musim vyrovnat a prekonat, a neverim, ze sa to da vsetko naraz, ak nechcem zosaliet..
Nicim samu seba za kazde zlyhanie a potom skusam zistit, preco nedokazem byt jednoducho stastna.. a neustale musim so vsetkym bojovat a zlyhat..
NA TOTO SI NEDOKAZEM ODPOVEDAT a kym to nepochopim, budem stale v kruhu..
Moj manzel tvrdi, ze sa nemam rada.. ja si to nemyslim, neviem, ci vobec nieco take existuje, viem len, ze fyzicky chradnem, a kvoli tomu stracam schopnost ucit sa a citit s druhymi, pomaly sa opustam, a neviem preco, ked patrim medzi 1% najstastnejsich ludi na Zemi..
