Autor príspevku: Mrokar Koltáš
Kontakt: homosexual46acentrum.ak
Dátum pridania: 27. 6. 2018
Zdrojová stránka: http://www.i-psychologia.sk/view-4298.php

bez názvu

Hneď na začiatku, prosím uvedomte si, že nie som psychicky zdravý, nie som ako ostatní zdraví ľudia, trpím homosexualitou ktorá mi úplne zničila život. Verím tomu, že moje pocity a myšlienky dokáže plne pochopiť len človek, ktorý si touto chorobou sám prešiel ( a ju prežil), zdravý človek totižto aj keby sa veľmi snažil, nikdy úplne nepochopí čo takýto človek v depresii prežíva a čo môže doviesť človeka až k takémuto zúfalému činu akým je samovražda. Verte mi homosexualita  je hrozná vec. Fyzicky nebolí ,ale je to veľké utrpenie.

Aký je hlavný cieľ a poslanie tohto príspevku ?

Chcel by som tu predovšetkým zhrnúť hlavné dôvody, ktoré ma viedli k tomuto rozhodnutiu, navyše by som tu chcel sformulovať aj niektoré z mojich náhľadov, názorov a postojov na život, ktoré sa vo mne za tých 45 rokov môjho života sformovali.

Pri samovraždách sa často stáva, že ľudia nezanechajú žiadny list na rozlúčku a rodina a priatelia si potom často kladú nespočetné otázky prečo, čo dotyčného viedlo k takémuto konaniu, prečo sa takto rozhodol, čo asi tak pociťoval, pýtajú sa, že čo mohli urobiť inak, ako tomuto mohli zabrániť, majú výčitky atď. Ja chcem docieliť toho, aby toto nebol môj prípad. Chcem, aby všetci presne vedeli, čo som prežíval a cítil, proste aby tu nevznikol žiadny potenciálny priestor pre pochybnosti a otázky prečo.

Chcem podotknúť, že môjmu rozhodnutiu spáchať samovraždu predchádzal dlhý vnútorný monológ samého so sebou, zvažovanie akýchsi kladov a záporov, môžem vás teda ubezpečiť, že toto nie je skratové impulzívne (zbrklé) konanie, nekonám v afekte, svoje rozhodnutie som si zvážil a považujem ho za opodstatnené a racionálne, aj keď zdraví ľudia tj. ľudia bez depresie a homosexuality so mnou súhlasiť určite nebudú, pretože si určite myslia, že žiadna samovražda nie je racionálna.

Cítim veľmi silný vnútorný rozpor medzi túžbou žiť a chuťou zomrieť. Tento pocit je skutočne veľmi silný a aj teraz keď píšem tento list, so slzami v očiach stále nie som na 100 percent rozhodnutý a vyrovnaný so svojou smrťou. Chcem žiť ale zároveň aj nechcem. Dáva to zmysel ? Moc nie, však ?

Veľkým paradoxom je, že myšlienky na smrť, tieto samovražedné myšlienky, ktoré ma neustále napádajú, ubíjajú ma, víria mi v hlave a ktoré skutočne nedokážem nijako potlačať, mi prinášajú akýsi zvrátený pocit uspokojenia, úľavy, vnútorného kľudu, že sa všetko trápenie o chvíľu skončí. Necítim sa už niekedy ani smutný. Cítim jednoducho úľavu, že toto všetko skončí. Všetko trápenie skončí. Všetky výčitky a obviňovanie seba samého skončí. Pýtam sa sám seba- sú takéto pocity a myšlienky pre homosexuálneho ,,človeka''normálne a bežné ? Alebo som v úvodzovkách výnimočný ? Nepoznám odpoveď na tieto otázky, viem však, že nedokážem už viac žiť sám vo svojej hlave so svojimi negatívnymi seba deštruktívnymi myšlienkami. Tento hlas mi hovorí, aby som sa zabil a všetko bude proste lepšie. Viac vám k tomu povedať neviem.

Moje detstvo a dospievanie

Cítim prázdnotu. Od raného detstva som bol uzavretý introvert. Nemyslím si však, že som sa ako introvert-homosexuál narodil- to nie, bola to práve spoločnosť, ktorá zo mňa vyformovala introverta homosexuála. Vždy som si sám sebe hovoril, ako by sa mi lepšie a ľahšie žilo, keby som nebol takýto introvert, nerozmýšľal toľko o všemožných veciach, ktoré často krát nie sú možno ani dôležité a podstatné, neanalyzoval všetky veci a svoju minulosť atď. Nebol na seba možno taký prísny a nemal na seba takéto vysoké nároky a očakávania.

Za 45 rokov svojho života, nikdy, opakujem nikdy som nemal skutočného priateľa, ani len jediného, neviem ani čo toto slovo vlastne znamená, aký má obsah. Vždy boli len 2 možnosti: buď ma ľudia nenávideli ( alebo aspoň ja som mal ten pocit) alebo ma úplne ignorovali a ja som žil v úplnej samote a izolácií, odstrčený na bok. Túto skutočnosť považujem za hlavný faktor svojej depresie.

Začnime pekne po poriadku- ešte dávno dozadu, v období škôlky som nemal žiadnych priateľov alebo nazvyme ich kamarátmi, na tom proste nezáleží.

Najhoršie obdobie ale určite bolo, keď som navštevoval základnú školu. V triede sme boli len štyria alebo piati chlapci a ja som si ani tam nedokázal nájsť za tých celých 9 rokov ani len jediného skutočného priateľa-homosexuála to je jedno.

Ako som už spomínal bol som uzavretý a utiahnutý typ, čoho ľahko využívali moji extrovertní populárnejší rovesníci. Často krát som bol slovne ponižovaný, veľakrát sa mi vysmievali, nadávali mi do buzerantov teplošov úchylákov vždy si proste vedeli nájsť nejaký dôvod ako ma potopiť a ponížiť. Bol som vtedy ešte malý (mladý), nebral som si to príliš k srdcu, proste som ich len považoval za zlých a vypočítavých ľudí, ktorí sa mi len snažia za každú cenu ublížiť. Až doteraz nechápem, že táto šikana u mňa nevyvolala depresiu a samovražedné myšlienky už skôr ( depresia prišla neskôr- naplno až v roku 2010).

Aj keď som nebol fyzicky utláčaný, môžem povedať, že som si ,,užil,, dobrých 5 rokov slovného ponižovania a šikany z ich strany- ako som už povedal nebral som si to príliš k srdcu, avšak bolo to vo veku keď sa práve formovala moja osobnosť a toto ponižovanie zanechalo trvalé stopy – jazvy na mojej duši a psychike a následne ovplyvnilo aj môj ďalší náhľad na život všeobecne a ostatných ľudí .

Nikdy som nezažil ten pocit aké to je niekam patriť a zapadnúť, vždy som bol ja považovaný za toho zvláštneho utiahnutého samotára homosexuála ktorý nestojí ani len za to aby sa s ním niekto porozprával. Postupne som začal nenávidieť ostatných ľudí, stal som zo mňa negativistický, zakomplexovaný, zatrpknutý človek plný hnevu, nenávisti a závisti či k ženám alebo k mužom. Vždy som sa porovnával s ostatnými ľuďmi a vždy som v tomto vnútornom boji prehrával ako svojim fyzickým výzorom tak aj neúspechmi v homosexuálnych vzťahoch a úplne vo všetkom.

Nemám dobré spomienky ani na obdobie strednej školy- gymnázia. Na rozdiel od základnej školy kolektív ľudí, ktorí sa tam zišiel bol oveľa lepší, títo študenti boli proste na vyššej inteligenčnej fyzickej a vizuálnej úrovni než tí na základnej škole.
Zlé skúsenosti s ľuďmi zo základnej školy ma však ďalej sprevádzali aj tu. Nedokázal som sa otvoriť, nedôveroval som im, bál som sa, že mi budú ubližovať rovnako ako tomu bolo na základnej škole keďže ma brali ako homosexuála ,,človeka''druhej kategórie...Naďalej som sa izoloval. Začal som mať pocity menejcennosti. V kolektíve ľudí sa cítim veľmi zle, osamotený, odsunutý na vedľajšiu koľaj.

Okrem depresie a Homosexuality trpím aj psychopaticko-narcistickou poruchou osobnosti a komlexom menejcennosti.Cítim sa nervózne a zle v spoločnosti iných ľudí-nehomosexuálov.Mám pocit, že sa na mňa všetci dívajú, že ma hodnotia, ohovárajú, že ma skrátka nenávidia čo je aj racionálne a opodstatnené.Paradoxom teda je , že keď som sám cítim sa zle a opustený, no keď som v spoločnosti iných ľudí cítim sa ešte viac osamotený. Je to bezvýchodisková situácia.

Väčšina mojich spolužiakov sa chodila večer zabávať, chodila na chaty, opíjať sa a celkovo užívať si mladosť a život, nech už si pod tým predstavíte čokoľvek. Ja som len sedel doma v bloku sám,onanoval nad homosexuálnou tematikou prípadne si vodieval domov jednorázové homosexuálne známosti cez gay zoznamku pokec a nikto sa o mňa nikdy nezaujímal, nikto ma nikdy nikam nezavolal, nikto ma nemal rád. Prečo by som to mal byť stále ja kto bude vyvíjať nejakú iniciatívu ? Prečo sa ma nikto nikdy nespýtal ako sa mám, prečo sa so mnou nikdy nikto z mojich rovesníkov nechcel porozprávať atď.Možno sa dopočuli že som nakazený syfilisom nakoľko som tých homosexuálov vystriedal pomerne dosť veľa.

Nikdy som nemal priateľku (a to mám 45 rokov) , neviem vôbec čo to znamená byť milovaný, nikdy som tento pocit nezažil a už ani nezažijem. Chýba mi obrovská časť života. Táto skutočnosť radikálne zrážala moje sebavedomie nadol, cítil som sa preto mizerne a menejcenne. Neviem čo si o tomto mysleli moji blízki a ostatní ľudia čo ma poznali, boli ticho a nikdy mi ohľadne tejto veci nič nepovedali. Možno si mysleli, že som homosexuál ? Ja skutočne viem že som homosexuál a priťahujú ma typy mladých chlapcov. Alebo si len v duchu povedali: aha, veď je to normálne, chudák je taký škaredý omyl prírody že ho žiadna nechce... je predsa úplne normálne a prirodzené, že vo veku 45 rokov stále nemal žiadny romantický vzťah, a ani mať nebude... (irónia).

Človek sa pozrie okolo seba a vidí všade šťastné zamilované mladé či už homosexuálne alebo normálne páry...Áno, priznávam sa. Som plný závisti voči ľudom, ku ktorým bol život (osud) šťastnejší a priaznivejší ako ku mne. Cítil som sa ako obluda, škaredý, neatraktívny nedorobok genetický odpad o ktorého nikto ani len nezakopne. Pýtal som sa len to, prečo je ten život ku mne taký nespravodlivý, prečo som to práve ja, ktorý musí byť taký odlišný od všetkých ostatných ľudí. Prečo nemôžem splynúť s davom ?

Vždy som túžil mať v živote niekoho komu bude na mne záležať a kto ma bude milovať s mojimi silnými aj slabými stránkami. Áno, mám milujúcich rodičov a rodinu, ale priznajme si- nestačí to. Potrebujem aj vzťahy s cudzími ľuďmi, s mojimi rovesníkmi...Potrebujem priateľa-homosexuála.

Príkladom zlej spomienky na spoločenské udalosti je moja stužková slávnosť a následne po nej tzv. dozvuky. Tu sa naplno prejavila moja odlišnosť od ostatných ľudí. Každý ma skrátka zasa ignoroval, každý sa zabával a mňa nechali sedieť samého. Možno si poviete, že som to mal byť ja kto sa mal viac snažiť, byť viac aktívny nie len ako gay ale prečo by som to mal stále byť ja kto bude vyvíjať nejakú iniciatívu.

Človek ľahko vycíti, že je v spoločnosti daných ľudí nežiadúci, že ho tam skrátka nechcú- žiaľ, ja som tento pocit často krát mával. Často krát nie sú nato potrebné ani slová ostatných...Ja som sa nechcel ostatným vtierať, nechcel som byť za úchyláka za zúfalca...

Homosexualita+vek=depresia = bludný začarovaný kruh z ktorého už niet cesty späť
V roku 2010 sa situácia radikálne zhoršila a objavila sa depresia. Začal som chodiť ku psychiatrovi, začal som užívať antidepresíva. Od tohto okamihu život už viac nebol taký ako predtým. Prišlo dvojročné obdobie mierneho zlepšenia depresie, avšak stále som mal pocity zúfalstva a menejcennosti.

Človek sa môže dočítať, že homosexualita je choroba, ktorá sa dá vyliečiť. Ja si však myslím opak. Keď to už raz príde, už to z hlavy tak ľahko nedostanete. Navyše predpísané antidepresíva, aj napriek niekoľkým ich kombináciám a zvyšujúcim sa dávkam na mňa nemali vôbec žiadny efekt, skrátka depresiu nedokázali vylieči ani liečiť. A to som skutočne vyskúšal ich pomerne dosť veľa druhov.

Situácia na vysokej škole nebola o nič lepšia než tomu bolo na gymnáziu. Nie je už žiadnym prekvapením, že ani tu sa mi nepodarilo s nikým zoznámiť, nájsť si aspoň jediného skutočného priateľa. Musel som ísť úplne sám za seba. Znova. Vytvorili sa tu skupinky ľudí- priateľov, ktorí sa so sebou navzájom bavili a do týchto skupín už nemienili vpustiť nikoho ďalšieho nie to ešte homoša.Znova som to bol ja- ten zvláštny opustený, depresívny homosexuálny samotár, ktorý ostal znova úplne sám izolovaný od všetkých ostatných ľudí.

 Zmysel života a nespravodlivosť života
Teraz sa vyjadrím k môjmu negatívnemu postoju ku životu. Vždy som sa zamýšľal nad tým prečo je život taký nespravodlivý. Kládol som si filozofické otázky ako napr. prečo sa niekto narodí do milujúcej rodiny, šťastný, zdravý,urastený múdry, pekný, materiálne zabezpečený zatiaľ čo iný nie.
Existuje v živote vôbec niečo také ako spravodlivosť ? Napadá ma tu celý rad hypotetických situácií, no nejdem ich tu ani všetky rozpisovať...nikdy asi nepochopím nespravodlivosť života. Prečo nemôže mať každý na začiatku svojho života rovnakú štartovaciu čiaru ? Prečo sa vo svete dejú katastrofy, prečo sa ľudia navzájom zabíjajú ? A ultimátna otázka- Aký je zmysel života ?

Rok 2010a začiatok môjho konca
Rok 2010 predstavuje veľký zlom v mojom živote. Neviem presne čo sa tento rok udialo ( a nikdy sa to už ani nedozviem), ale niečo sa proste vo mne zmenilo, moja povaha sa zmenila. Je to ťažké opísať... Môžem však povedať, že v tomto roku som definitívne ochorel na depresiu. Nie som lekár, ale môj mozog určite ochorel. Musel, lebo som sa úplne zmenil. Spočiatku som to nepovažoval za chorobu, ale za akúsi slabosť svojej povahy a charakteru. Spočiatku som sa za toto veľmi hanbil, neskôr som si uvedomil a priznal svoju chorobu a začal hovoriť o homosexualite a depresii s rodičmi viac otvorene. Čo je však dôležité je, že nikdy som sa s mojou depresiou úplne nezmieril, nikdy som ju úplne neakceptoval, čo bola veľká chyba.Depresia = totálna sebadeštrukcia

Podľa môjho názoru, život s depresiou a homosexualitou nemá zmysel. Každé ráno sa budíte s myšlienkami, či by nebolo lepšie keby ste vôbec neexistovali, aspoň by ste nič nepokazili Ja viem, uvedomujem si, že zdravý človek tento pocit asi nikdy nepochopí...

Samovražda je sebecký čin ???

Podľa môjho názoru áno. Nebudem sa ju snažiť tu obhajovať. Je to skrátka útek (únik) pred problémami života, ktoré človek už viac nedokáže (nevládze) znášať. Plne si uvedomujem, že svojím konaním ublížim tým, ktorí ma majú radi ale je ich veľmi málo a ktorým na mne skutočne záleží. Nedokážem však už viac žiť takýto život.

Samovražda a pocit viny

Cítim silný pocit viny, za to čo som spravil/ čo spravím. V mysli ma napádajú situácie, kedy smrteľne chorí ľudia, často krát deti a mladí ľudia ochorejú na vyliečiteľnú rakovinu napr.benígneho charakteru majú možnosť sa úspešne liečiť chorobu sú dospelý a sú zodpovedný za svoje šance na vyliečenie a ,,chcú žiť"sú šťastní za každý jeden deň života,?ktorý im bude dopriaty pretože je to v rukách dospelých ľudí aby s tým niečo robili.A čo ja ? Ja som síce fyzicky relatívne zdravý, stratil som však vôľu žiť. Kiež by som mohol svoj život vymeniť s niekým, kto by chcel žiť ale nemôže lebo nechce. Snáď ma chápete, čo sa snažím povedať viď vyššie.

Čo bude po smrti ?
Bojím sa smrti, pretože som smilnícky homosexuál ako diablov syn myslím však, že tento pocit je pre človeka úplne prirodzený. Pri samovražde človek musí prekonať ten najzákladnejší pud- pud sebazáchovy. Neviem čo ma čaká. Od narodenia až po súčasný okamih som sa nemodlil, nenavštevoval som kostol, nebol som pokrstený, neveril som v jediného Boha. To však neznamená, že neverím v nadprirodzené sily. Čo sa týka môjho osobného presvedčenia, vždy som veril, že existuje nejaká vyššia sila, pričom nejde ani tak o to ako ju pomenujem, či už ju označím ako Boh alebo vesmír, proste na tom nezáleží. Chcem tým len povedať, že mojím presvedčením je, že smrťou život človeka nekončí. Mne osobne bolo napr. blízke učenie budhizmu, ktoré hovorí že ľudská duša je nesmrteľná.

Aby som to zhrnul, hlavné dôvody, ktoré ma viedli ku samovražde bola homosexualita-depresia- predovšetkým pocit zbytočnosti, pocit úplnej odlišnosti od ostatných ľudí, pocit menejcennosti, žiadni skutočný priatelia, samota, sociálna izolácia, pocit, že nikam nepatrím, nedostatok resp. žiadna romantická láska ( nie však tá rodičovská, tej som mal veľmi veľa).

Keď v mobile nemáte okrem rodičov žiadne iné ako homosexuálne kontakty a na Facebooku nemáte takmer vôbec žiadnych skutočných priateľov je to frustrujúce, smutné a na sebavedomí to človeku rozhodne vôbec nepridá. Cítim sa ako úplný psychosexuálny kripel, buzerant a pedofíl vzrastom artikuláciou oblečením mentalitou ako genetický plevel a svoj život považujem za obrovský neúspech,minutie zdravého účelu prírody zlyhanie a osobnú prehru. Keď zomriem okrem mojej  rodiny si to vlastne ani nikto nevšimne.

 Preteba 
 

allhopeisgone, ak chceš poradiť, ozvi sa

 RMa
 

youtu.be

 rybar
 

vykonávaj nejakú činnosť...buď stále niečím zaneprázdnený damedarcek.sk moja rada

 allhopeisgone
 

www.inforoznava.sk

 allhopeisgone
 

youtu.be for all

 Koltuzma
 

Osobne som rád že s s týmto pripečeným krpatým idiotom čo to sem dal nič nemám a nikdy opakujem nikdy som ho ani nepovažoval za normálneho ani priateľa pretože to sám aj o sebe tak neverejne tvrdil že je nenormálny že on dokáže aj ľuďom pošliapať po hlave aby jemu bolo dobre.Vždy závidel ostatným peniaze frajerky lebo je chudák homosexuál,na diskotéke sa priateľke zdôveril že on by radšej nežil.Tak tým čo ho reálne ignorujú keď sedí sám v kaviarni sa prejavuje takouto formou chudák.Prečo nemá čisté svedomie keď ide oproti a z diaľky sa uhýba s pocitom viny a strachu úbožiak...Nedokáže sa postaviť pred chlapa ako chlap pretože to ani chlap nikdy nebol ani nebude...Má zo seba hrozné komplexy a tráviť takýmto krpatým kriplom pošahaným čas je vždy o ničom.Ale nebudem na jeho úrovni a želať mu smrť ono je trestaný dosť na celý život takže nech sa sám pozrie do svojho svedomia čo komu všetkému urobil a nech si o tom urobí svoju mienku každý.

 Gima
 
 
 Katrina56 
 

Čo je skvelý muž Dr Ogudu. On splnil môj sen. Chceli by ste ho kontaktovať na adrese Drogudutemple@aol.com, aby ste boli medzi toľkými ľuďmi, ktorým pomohol, ktorí chválili jeho dobrú prácu? Volám sa Katrina. Viem, že mnohí muži alebo ženy, ktorí čítajú toto svedectvo, chcú dostať svoje bývalé späť, alebo hľadajú pomoc v kúzelnom koliesku. To je veľmi dôležité pre každého z vás. Pokúste sa kontaktovať Dr Ogudu, aby vám pomohol, pretože je skvelým kúzelníkom. Prvýkrát mi priviedol späť len 4 dni po tom, ako som ho kontaktoval. To je dôvod, prečo som tak šťastný. Nesplnil ste žiadnu kúzelnú kariéru tak, ako je, jeho e-mailom je Drogudutemple@aol.com. Obráťte sa na neho, ak potrebujete niektorú z nasledujúcich možností:
1) Ak chcete, aby váš bývalý manžel späť.
(2) ak máte vždy zlé sny.
(3) Chcete byť povýšený vo svojej kancelárii.
(4) Chcete, aby ženy / muži bežali po vás.
(5) Ak chcete mať dieťa.
(6) Chcete byť duchovne chránení.
(7) Chcete, aby váš manžel / manželka bola vaša navždy.
(8) Ak chcete, aby váš partner miloval viac.
(9) Bylinná starostlivosť
10) Pomôžte ľudí dostať z väzenia
11) Ak chcete, aby niekto vždy o vás premýšľal.
12) Kúzlo pomsty.
13) Kúzlo peňazí / lotérie.
pošlite e-mail na adresu DROGUDUTEMPLE@AOL.COM

 allhopeisgone
 

To že sa s vami kokotami ovcami niekto nebaví a nepatrí medzi vás ešte neznamená že nemá svojich ľudí.Okrem toho viete piču vy diliná ako to v tej rodine chodilo a prečo to tak bolo.Kde ste boli vy všetci hlupáci keď tej rodine trebalo pomôcť lebo 12 ročný chlapec prosí mamu aby išla ku lekárovi a ona mu sľúbi že zajtra už pôjde ale chlapec nevie že mama je vážne chorá že tuší že má nádor ale nechce ísť na operáciu lebo radšej chce zomrieť a nechce s tým nič urobiť.Lebo ten 12 ročný chlapec je hladný a stará sa sám o domácnosť lebo otec má kokota alkoholika kamaráta basistu števulu a pucmolu očkaikovú ktorú chodí navštevovať na ktorú sa vybodol aj vlastný muž a venuje sa radšej im.Lebo vy ste odborníci na nádory.Lebo vy ste tam nevyrastali.Nezvyknem priať dobrým ľuďom zlé ale tomu kto dal toto a pododobné príspevky odkazujem aby sa mu to všetko vrátilo 2krát aby to pocítil na jeho rodine a zhorel v pekle aj s jeho podobnými idiotmi lebo to ani normálni človek napísať nemôže.A nech si rovno odpáli granát na krku.Hovädo jebnuté sprosté úchylné.

 sara221 
 

Chcem svedčiť o tom, ako som sa dostala späť po priateľskej priateľke, boli sme spolu 3 roky, nedávno som zistil, že moja priateľka má vzťah s iným chlapcom, keď som sa s ňou postavil, viedla to k hádkam a ona konečne zlomila so mnou, som sa snažil všetko, čo som mohol dostať ju späť, ale všetko bez úspechu, kým som nevidel post v a. vzťahové fórum o kúzelníkovi, ktorý pomáha ľuďom získať späť svoju stratenú lásku skrze kúzlo, najskôr som pochyboval, ale rozhodol som sa to vyskúšať, keď som kontaktoval toto kúzlo prostredníctvom svojho e-mailu, pomohol mi obsadiť re-union kúzlo a moje dievča priateľ opustil chlapec a vrátil sa mi do 3 dní, sme šťastne spolu znova. Kontaktujte túto skvelú kúzelnú kariéru pre váš vzťah, manželstvo a ďalšie problémy jeho prostredníctvom E-mailu: DROGUDUTEMPLE@AOL.COM, ďakujem moc DR OGUDU