Konfrontácia s vlastnou orientáciou na bytie a vlastnenie

Už koncom stredoveku anglický filozof Thomas Moore varoval pred nebezpečným usporiadaním spoločnosti. V diele Utópia upozornil na nezdravé vlastnícke sklony a na prichádzajúci materializmus – ako riešenie navrhol odstránenie súkromného vlastníctva. Iní súčasníci zašli ešte ďalej, keď hlásali absolútny návrat k životu v prírode. Tieto myšlienky sa dnes, v dobe materiálnej nerovnosti a existenčnej úzkosti, zdajú byť ešte naliehavejšie. Dá sa povedať, že mladá generácia Európanov sa ocitá v materialistickej pasci. V súčasnosti je prakticky veľmi náročné zabezpečiť si čo i len primárne potreby bez toho, aby človek ako pracujúca jednotka nezapadol do akéhosi systému služby a odmeny. Za znak funkčnosti systému možno považovať stabilitu jednotlivých štátov. Za znak nefunkčnosti možno pokladať množiace sa samovraždy mladých ľudí, depresie a úzkostlivé nálady. Otázne je, do akej miery je za tieto javy zodpovedná vlastná nezodpovednosť, alebo nenaplnená túžba po inom, nie materiálnom, živote. Nemecko-americký psychoanalytik Erich Fromm by pravdepodobne poznamenal, že „vlastnenie a bytie sú dva základné spôsoby prežívania, respektíve sily, ktoré určujú rozdiely medzi charaktermi jednotlivcov aj medzi rôznymi typmi spoločenského charakteru.“¹

Podľa spomínaných skutočností a historického vývoja spoločnosti možno predpokladať, že drvivá väčšina ľudí žije (a žila) „v móde mať“, ako to opisuje Fromm. Okrem už spomenutých faktov tomu nasvedčuje aj sekularizácia spoločnosti. Tradičné kresťanské hodnoty, na ktorých stojí Európa sú stále menej zaujímavé a európska spoločnosť je vo všeobecnosti stále viac duchovne vyprázdnená. Akákoľvek nadpozemská viera je vytláčaná na okraj, lebo „na človeka, pre ktorého je vlastníctvo základnou formou vzťahu k svetu, pôsobia neľahko definovateľné otázky (alebo ťažko štylizovateľné) desivo – ako všetko iné, čo rastie a mení sa a tak nie je kontrolovateľné.“²

Prevaha ľudí s vlastníckym prístupom je teda zjavná. S týmto vedomím je na mieste, položiť si ešte raz a jasnejšie otázky: Do akej miery je spoločnosť zodpovedná za vytláčanie hodnôt, ktoré si ctia bytie a individuálny tvorivý prístup človeka? Čo je východiskom pre uvažujúceho človeka so vzťahom k bytiu, ktorý sa cíti uväznený uprostred matérie?

Erich Fromm tvrdí, že spoločnosť nesie zodpovednosť nie len kvôli systému (európsky kapitalizmus), ktorého je nositeľom, ale pre svoju nebezpečnú schopnosť sugescie. Spoločnosť je pre človeka prakticky nevyhnutná a práve to jej zničujúcou vlastnosťou. Možno povedať, že práve to je blok, ktorý človeku bytia bráni jednoducho odísť a žiť v ústraní mimo akejkoľvek materiálnej závislosti. Už Sokrates povedal, že človek je tvor spoločenský. José Ortega hovorí o masovom človeku, ktorý sa pohodlne prispôsobí mase bez úzkosti či strachu o vlastnú totožnosť. Preto sa dá predpokladať, že i človek so sklonmi k bytiu a so slabším vzťahom k matérii radšej upustí od nejasných myšlienok a pohodlne splynie s ostatnými. Tento jav vystihuje veľmi šikovne aj Erich Fromm: „Väčšina ľudí napoly bdie, napoly sníva a neuvedomujú si, že väčšina toho, čo považujú za pravdivé a samozrejmé, je ilúziou vytváranou sugestívnym pôsobením prostredia, v ktorom žijú.“³ Otázka pomeru ľudí bytia a vlastnenia teda nabrala nový rozmer. Nakoniec sa zdá, že obe skupiny ľudí sú v menšine voči skupine ľudí, ktorí sa nachádzajú kdesi uprostred. V takomto chápaní je možné spoločnosť prirovnať k zvláštnemu hlasu, ktorý ma prekričať vlastný vnútorný hlas a v tom je zodpovednosť spoločnosti nepopierateľná.

Pre čo najdokonalejšie vykreslenie spoločnosti ako akéhosi prehlušovateľa vlastného vedomia je vhodné uviesť ešte jeden príklad. Je zarážajúce, že tlak spoločnosti má často silu premeniť samotnú lásku na obyčajnú chladnú kalkuláciu. Podľa Fromma, nešťastné manželstvo je výsledkom práve vlastníckych sklonov podmienených spoločnosťou. „To, čo je vlastne spoločenskou konvenciou – spoločný ekonomický záujem, účasť na starostlivosti o dieťa, vzájomná závislosť či strach – je vedome pokladané za lásku do okamihu, keď jeden z partnerov rozpozná, že druhého nemiluje a že to tak nikdy nebolo.“⁴ Erich Fromm však neodsudzuje manželstvo ako inštitúciu. „Manželstvo môže byť najlepším riešením pre dvoch ľudí, ktorý sa vzájomne milujú. Problém nie je v manželstve samom, ale vo vlastníckej existenčnej štruktúre oboch partnerov a konieckoncov v ich spoločnosti.“⁵

S týmto poznaním sa vynára už aj v úvode naznačená otázka, čo môže byť východiskom pre človeka s úctou k bytiu uprostred materiálnej spoločnosti. Odpoveď by sa dala jednoduchšie načrtnúť pri poznaní odpovedí na otázky, do akej miery je človek schopný potlačiť túžby po naplnenom bytí a koľko odvahy potrebuje človek k novému začiatku. I keď tieto, do veľkej miery subjektívne, otázky nemožno zodpovedať, dá sa predpokladať, že riešením je definitívny príklon k jednému z dvoch spomínaných módov. Na základe skúseností sa dá uvažovať, že nie len poznanie prináša uspokojenie, ale rovnako aj nevedomosť. Úzkosť neprináša život v klame, ale život v neistote. Nie všetci ľudia majú predispozície vyrovnať sa s poznaním i keď po ňom túžia. Vyzerá to teda tak, že úzkosť a obavy nie sú len výsledkom vlastníckeho prístupu k životu, ale aj výsledkom nerozhodného prístupu k životu, ktorý vedie k neistote a zmietaniu sa medzi dvoma pólmi. Východiskovom teda môže byť pozorná sebareflexia a následné (pravdepodobne náročné) vykročenie vopred matérii alebo bytiu s vierou v dosiahnutie vytúženého.