Prosba o pomoc!!!


Viem ze takychto clankov tu uz bolo vela, ale ja si skutocne neviem dat sama s tymto problemom rady a preto vas chcem velmi pekne poprosit o pomoc. Neviem co mam robit, mam 19 rokov a moj problem trva, no uz hadam aj 5 rokov. Stale sa niecoho bojim, citim uzkost a niekedy je to velmi neznesitelne. Citim sa menejcenna, skareda, a skutocne si s tym neviem sama poradit. Citala som vela clankov o zvyseni sebavedomia, robila som si aj deniky a zapisky ale nic mi nepomohlo. Mam pocit ze som sa tym uz trosku naucila zit, ale velmi ma to obmedzuje, casto rozmyslam nad tym ake by to mohlo byt krasne keby som mohla zit bez strachu. Ked som v spolocnosti, tak mam pocit ze kazdy ma hned odsudi, ze ma ludia nemaju radi, a som im hned nesympaticka, bojim sa pred ludmi nieco povedat, za vsetko sa obvinujem. Nemam skoro ziadnych kamaratov, ale velmi po nich tuzim. Nedokazem ist ani po ulici bez toho aby som nemala pocit ze kazdy hodnoti to ako vyzeram, ako chodim, aka som nemozna. Viem ze by som mala ist za psychologom, ale ja sa bojim, pretoze si neviem predstavit ze budem o mojich problemoch rozpravat niekomu. Mam problem o tom aj pisat, na druhej strane si uvedomujem ze by mi psycholog mohol pomoct. Problem je ale ten ze studujem VS v cechach, a tu by som ku psychologovi chodit asi nemohla, a na slovensko chodim iba raz za dva mesiace. Prosim pomoze mi kazda rada, dakujem  

« predchádzajúci príspevok
Terapeutické masáže a deep draining
nasledujúci príspevok »
Prosím pomoc


Vložte diskusný príspevok

Do diskusie môžu prispievať len zaregistrovaní užívatelia. Zaregistrujte sa prosím!

Najnovšie diskusné príspevky a reakcie

Carol Hempstead 8. 8. 2017 09:48:20

Mila Kitty, 

Tato tema je sice stara, ale ja mam konecne pocit, ze som narazila na niekoho kto preziva (alebo skor prezival) take problemy ako ja. Tak ako to vy popisujete, tiez mam velke problemy s komunikaciou, s osamostatnenim sa a s vnutornym strachom. Je mozne, ze som to 'zdedila', pretoze obidvaja moji rodicia boli podobni v mojom veku. Casto mi hovoria, ze ked dospejem a naberiem skusenosti (mam za necely mesiac 18), zistim ako to funguje vo svete a vsetky moje strachy a fobie casom zmiznu. Velmi sa snazim verit im a nepanikarit, ale niekedy je to tazke. Tato moja 'diagnoza' mi vie obcas riadne stazit zivot. Chcela by som byt sebavedoma, odvazna, otvorena, komunikativna, posobit na ludi prijemne ale zatial sa mi to nedari a som presny opak. Uz od skolky zakriknuta, ticha, nespolocenska, ustrachana, stale sa sledujuca- ci vyzeram dobre, kto si co o mne mysli, ci neposobim trapne, preco sa na mna kazdy pozera, toto mi beha po rozume ked som medzi ludmi. Plus este myslienky ako ze som strasne divna, skareda a hlupa, ze cokolvek poviem alebo urobim, je to hlupost. Ked som s kamaratmi alebo s rodinou, je to este v prijatelnej rovine, ale akonahle musim ist niekde sama, zapne sa mi rezim ustrachanosti a napatia a uz to ide. Nemyslim, ze je to socialna fobia, uz mi to viaceri potvrdili. Samozrejme, ze aj v skole s tym mam problemy. Teraz idem do tretieho rocnika SŠ a kamaratku mam len jednu. S ostatnymi si akosi nemam co povedat, ci skor- sa bojim nieco hovorit aby som nebola za hlupanu a zas sa nestrapnila, a tak som v skole v neustalom napati. Neviem, ci to zohrava nejaku ulohu v tychto mojich problemoch, ale uz od skolky som nemala stastie na kolektivy, vzdy som prisla do takeho, kde sa uz ostatni poznali a tak bolo mozno pre nich lahsie zaclenit sa medzi ostatnych. Niekedy si pripadam ako mimozemstan, ze mi robi problemy taka jednoducha vec ako normalny zivot medzi ostatnymi. A este som nespomenula citanie projektov pred tabulou alebo akekolvek verejne vystupenie- tak to je uz uplny horor. Vsetci mi hovoria ze je vela takych ludi ako ja, ale mne to pride ze v nasej triede, skole, som jedina. Zivot s tymto je zlozity, viem, ze jedine, co mi ho komplikuje je moja hlava, ale este som nenasla riesenie.  


Ka8ie little 11. 2. 2011 18:18:04

ahoj Kitty!neuveriteľné, ale zdieľam tvoje pocity, úplne si to vystihla, čo ma aj celkom "potešilo"(prepáč,no proste viem, že na svete nie som sama)....Mám 21 a už dlhé roky mám pocit, že som asi vlastne blázon. Rovnako nemám kamaratov aj keĎ si myslím, že ich veľmi potrebujem. Asi som si už aj vytvorila taký vlastný svet- plný depresie a vzdušných zámkov. Mám pocit, že nič neviem (aj keď sa strašne snažím a v škole mám výborne výsledky.Mnohé veci na sebe alebo veci do školy chcem doviesť do úplnej dokonalosti, ale napokon so sebou nikdy nie som spokojná.( v prípade mojich stravovacich návykov je to už asi nábeh na anorexiu.Ako náhle hovorím s niekym cudzím, kto nie je môj blízky- som nervózna (čo je na mne aj vidieť- niektorí si to všimli).Ak ma niekto pochváli alebo mi zloží kompromis mám pocit, že je to bud z ľútosti alebo nejaký bočný úmysel.tiež by som veľmi rada navštívila psychológa, ale aj z toho mám strach. Btw. nevieš mi povedať koľko to tak asi stojí? alebo ako to je? Alebo snád keby tu niekto napísal...čo to vlastne je za diagnózu.PROSÍM!! Akože možno ťa to vôbec nezaujíma, ale aspoň vieš, že nie si sama- aspoň mňa tvoj príspevok trocha potešil.(možno keby sme sa stretli sme kamošky) :-))


Lucia Sopoligová 29. 11. 2010 16:50:06

Ahoj Kitty, chcem sa Ti poďakovať za tento príspevok. Myslím, že veľa ľudí má podobné skúsenosti - pocity. Niektorí sa im poddajú, prispôsobia im svoj život, lebo si možno myslia, že to tak musí byť. Iní si tiež uvedomujú, ako sú týmito pocitmi obmedzovaní, no nechcú sa s nimi zmieriť, premýšľajú o tom, ako na ne a snažia sa im postaviť. Ty si zrejme ten povstalec :) a po odchode na VŠ sa Ti z akýchsi dôvodov darí viac. Čo také robíš? Čo je to, čo Ti pomáha? Kedy naposledy si sa cítila pri chôdzi po ulici dobre? S čím to mohlo súvisieť? Ako rozumieš tomu, že je to lepšie?

Verím, že to zvládneš! Prajem veľa úspechov! :)

Lucia Sopoligová - psy.

(len taká poznámka - poznám človeka, ktorému pomáhalo, keď si pri čakaní v rade pri pokladni, čo znášal veľmi ťažko, rekapituloval svoj nákup, pripravoval si peniaze, vedome sústredene pravidelne dýchal... Inému pomáhalo orientovať sa skôr na okolie, nie na seba - pozorovanie druhých ľudí, čo robia, čo hovoria, čo majú oblečené, aký tovar je okolo, ... plus si to sám pre seba vduchu hovoril)


Damiana Damiana 6. 11. 2010 20:00:36

Ahoj Kitty

Mozno sa sama sebe nepacis, ale takto nevies, kolkym ludom sa fakt pacis, lebo by si mala problem im to uverit. Ludia i tak nemaju radi super krasnych jedincov, no len tato hlupa doba to vsade propaguje. Ludia maju radi sympaticke typy. Na to, aby si bola sympaticka, nemusis byt Miss Universe alebo nieco take... Staci byt sama sebou. Viem, ze je to tazke byt sama sebou, ked ani nevies, kto si, lebo sa bojis vsetkeho okolo teba. Aby si vedela, ani krasni ludia to nemaju lahke. Vsetci od nich mnoho ocakavaju... Ze budu krasni najmenej do stovky a musia mat aj v halve, lebo inak su reci napr., ze pekna ale hluuupa atd.. Musis sa od seba odosobnit. Neber vonkajsiu krasu prilis vazne. Poradim ti, ako sa citit viac sexy. Bud ina! Nielenze zmeties okolie, tym, co sa deje ale otvoris si moznosti byt viac odvazna, byt svojska, mozno niektore veci sa budu zdat cudne, ale bude to tvoj styl. Zacni si ho pestovat!!! Ako? Napr. tvoje oblecenie. Daj sa na retro look, nos co ja viem klobuky s kvetmi, v lete jemne rukavicky, cipkovane veci, chul sa k sebe a experimentuj. Proste netrp necinne! Zaujimaj sa o to, o co malokto... Mozu byt aj hviezdy, egyptske vykopavky, obrazy z Kubizmu... Chod do kniznice a hladaj! Ked uz budes mat pocit, ze naozaj o nejakej problematike vies vela veci, budes mat pocit, ze povedat svoj nazor je vhodne nielen na temu, ktoru doverne poznas. Je to smiesne, ale je to tak. Bud k ludom dobra ale uprimna. Stopni vsetkych, ak sa ti nieco nepaci. Hocijako a hocikedy, lebo inak budes mat pocit, ze stopnuta si ty. Komunikuj otvorene... Nauc sa lahko oddychovat. To znamena nemysliet na to. Ach jaj, co ja len budem robit... Ale uvolnene bez takychto myslienok. Napr. super su prechadzky alebo nejaky sport. Pozri sa po nejakej aktivite sportovej vo vasom okoli. Nemusi to byt nieco brutalne jedinecne ako napr. tvoj styl obliekania alebo zaujmov o historiu architektury ale napr. teraz moderny tamec Zumba. Neboj sa spolocnosti. Bud svojska, originalna a ked sa nieco nevydari povedat alebo urobit medzi ludmi ako si chcela, zaved si formulku, ktorou sa vratis do povodneho stavu, teda Ok. Niektopri nadavaju ale ty si daj pochvalu a zasmej sa na tom :-)Hlavne sa uvolni a bud normalne objektivna k ludom. Nik nie je dokonaly ale kazdy je jedinecny ;-)


bleee bleeee 28. 10. 2010 09:05:48

kitty, tvoj problém trvá nejakých pár rokov a môže rovnako nejakých pár rokov trvať, kým sa z neho za pomoci psychológa dostaneš. Myslím, že aj sama tušíš, že jedna rada na internete veľa nevyrieši. Je len na tebe, kedy a kde psychológa vyhľadáš. Ak študuješ po česky, pravdepodobne dokážeš porozumieť aj psychoterapii v češtine


Kitty a 28. 10. 2010 09:55:55

Ahoj. Ďakujem že si mi odpísala na príspevok, áno uvedomujem si že mi je jedna rada na internete nepomôže, to máš pravdu, len som dúfala že sa tu nájdu ľudia ktorí maju podobné problémy a možno by sme o tom mohli trošku viac popísať.Ohľadom toho psychlóga som si len nebola istá, či mám nárok na psychológa aj v českej republike, hoci mám európsku zdravotnú kartu, ale neviem či sa tam nezahŕňa len základná zdravotná starostlivosť a súkromného psychlóga si nemôžem dovoliť.


Tina L... 3. 11. 2010 23:46:06

Ahoj Kitty .

Trpela som podobnými predsudkami a moja rada sa Ti v tejto chvíli možno bude javiť, ako nezmysel no jediné, čo zaberá je : bojovať so sebou a vystavovať sa situáciám, ktoré Ti spôsobujú neistotu , pretože inak svoj strach nikdy neprekonáš. Neutekáš pred konkrétnymi ľuďmi, ale sama pred sebou a ak neuveríš v seba, tak v Teba neuverí ani okolie. Kitty, ver že Tvoja situácia nieje trvalá a bezvýchodisková, ide len o to urobiť prvý krok... Podľa Tvojho príspevku však svoj prvý krok máš už dávno za sebou, len si si ho nestihla uvedomiť. Neviem, či tomu správne rozumiem no podľa toho, čo píšeš si vo svojom veku natoľko cieľavedomá, že si uvedomuješ dôležitosť, akú má v živote vzdelanie a napriek všetkému s čím denno denne bojuješ muselo byť rozhodnutie opustiť miesto, ktoré poznáš a vrhnúť sa do neznáma , práve tým, čo by malo inšpirovať a nakopnúť práve Teba samotnú! Držím Ti palce, Kitty! Ak to nieje tajomstvo, čo študuješ ? Prečo máš problém s okolím? Dávaš ľudom dôvod, aby Ťa nemali radi, alebo je to len tým, že im nedáš šancu? Možno práve Tvoja opatrnosť a prezieravosť pôsobí na iných rozpačito a práve preto vzbudzuješ nedôveru. Nikto nieje zlý bez príčiny, sú však ľudia, ktorí si príležitosť zviditeľniť sa, na úkor iných, nikdy nenechajú ujsť a tak je na Tebe, na ktorej strane sa cítiš lepšie... Ak je Tvoje miesto v kúte, tak sa zahrab do denníkov, ktoré Ti v ničom nepomôžu, práve naopak ... budú Ti každý deň pripomínať, aký bol včerajšok zas raz nemožný, ako si si pred včerajškom pripadala zbytočná, ako Ťa pred mesiacom sklamal človek, ktorému si verila... Denníky sú predovšetkým svedkami našich neúspechov. Keby si čítala tie moje ?! ... Na dobré zážitky sa predsa nezabúda a teda na čo si tie ostatné pripomínať? Kto z nás s niečím nebojuje? Každý má pod posteľou vlastné strašidlo, neťahá ho všade so sebou, to isté očakávajú aj Teba. Poznáš to : smej sa a celý svet sa bude smiať s Tebou, plač a budeš plakať sám ... Myslím, že sme všetci rovnakí sebci, že všetci rovnako túžime po obdive, po uznaní, potrebujeme sa poľutovať, pochvastať a ten čo je práve vtedy na blízku, nemusí nič iné, len nás počúvať ( alebo sa tak tváriť ). Vieš koľko krát som počula o tom, že sa so mnou dobre kecá, hoci som za celú dobu nepovedala takmer nič ? Dnes je veľmi málo ľudí ochotných počúvať, ak sa to naučíš, staneš sa pre iných " pokladom " . Vieš, že aj ten najnepríjemnejší z čašníkov, či predavačov Ti na Tvoj úsmev odpovie úsmevom? Skús to a daj mi vedieť ... Som zvedavá, či som mala pravdu :-)

Dovtedy sa maj krásne... Tina


Kitty a 7. 11. 2010 16:24:48

Ahoj, ďakujem za Tvoj zájem. Študujem ekonómiu, ale v skutočnosti som chcela študovať niečo iné, čo ma zujímalo už dlho ale je to odbor pri ktorom by som velmi často musela vystupovať pred ľuďmi a obhajovať svoje názory, a práve preto som sa rozhodla pre ekonómiu, lebo mi to príde jednoduchšie. Pravdou je že ako som nastúpila na vysokú školu, tak sa to veľmi zlepšilo, začala som si aj trošku viac veriť ale stále mám zo všetkého obavy a nedovolím ľuďom aby ma bližšie spoznali lebo sa bojím že ma nebudú mať radi, takže sa od nich dištancujem ale pritom mi chýbajú kamaráti, lebo sa cítim veľmi sama. Uvedomujem si že sa zmena nedostaví hneď, ale ako som si prečítala tvoj príspevok, tak ma to veľmi povzbudilo. Kitty


maria paisova 11. 11. 2010 13:06:10

ahoj kitty . viem ze ti asi moc nepomozem mam len 12 rokov, ale mam taki isti problem . newiem si stoho dat radi.ale poviem ti iba jedno. niesi n svete sama kto ma taketo problemi. a viacery sa snimi ani newirovnali. dúfam ze mas viac síl ako ja a ako niektorý. s pozravom maria


ostatné diskusné príspevky >