Plačem pre blbosti


Dobrý deň volám sa Magda a mám 14.

Môj problém je ten že keď rozprávam niečo veľmi zaujímavé ( pre mňa napr. Nejaké zážitky ) tak my slzia oči. Neviem prečo, ale to až také zlé neni. Skôr ma hnevá to že keď idem napríklad v škole odpovedať pred tabuľu, či už recitovať alebo hovoriť nejaké učivo tak mi buď slzia oči alebo rovno plačem . Ja ani nepotrebujem plakať proste to ide samo ( nemôžem to ovplyvniť ) a strašne sa stresujem pred ľuďmi keď mám niečo napríklad prednášať. Môže to byť aj veľkým stresom ? A plačem rovnako keď rozprávam o svojich problémoch. Keď som u doktorky tak sa rozplačem keď jej hovorím kde ma bolí a také zbytočnosti  ( tiež automaticky a nefunguje nič napr. Keď si poviem že nebudem plakať proste ako keby som to mala vrodené ako cucací reflex ) zhoršilo sa mi to teraz v puberte. Strašne sa bojím že sa to neviriesi lebo pôjdem aj na strednú o 2 roky ( som vo 8.A ) a bojím sa že sa pred všetkými rozplačem pred tabuľou. V našej škole sa mi to stáva ale spolužiaci si už zvykli ale mne je to strašne nepríjemné a trápne . Chcela by som sa toho čo najrýchlejšie zbaviť. Máte niekto nejakú radu ? ( A keď mi niekto povie že som p**a tak to so mnou nič neurobí ) 

  

« predchádzajúci príspevok
Stále ten istý sen
nasledujúci príspevok »
MOST, n.o. hľadá nového kolegu/gyňu na pozíciu: psychológ, soc.pracovník ako odborný/á vedúci zariad


Vložte diskusný príspevok

Do diskusie môžu prispievať len zaregistrovaní užívatelia. Zaregistrujte sa prosím!

Najnovšie diskusné príspevky a reakcie

Maroš Hrebík 26. 4. 2017 12:42:49

Ahoj Magda,

tak to máš veľmi zaujímavý "problém" :) To že tvoje telo takto reaguje nie je nič negatívne a má to určite svoj dôvod. Porozumieť tomu môžeš jedine ty sama ak budeš pozorovať svoje vnútro, myšlienky a pocity. Rozprávať sa o tom s niekým blízkym ti tiež určite pomôže aby si sama sebe viac porozumela.

Plač veľmi pomáha pri uvoľnovaní emócií a jedným z dôvodov môže byť práve to, že niektoré situácie v tebe jednoducho vyvolávajú silné emócie, a tvoje telo sa s tým takto vysporiadava. Buď rada, pretože niektorí ľudia v intenzívnych situáciách v sebe emócie skôr potláčajú, a tak vznikajú v tele rôzne bolesti a nervozita. V živote budeš ešte veľa krát plakať keď to tvoje telo bude potrebovať, je to prirodzené. Ak by si sa naučila v sebe plač potláčať, tak ti to vyrobí v živote oveľa viac problémov, ako tých pár trápnych situácií čo zažívaš momentálne.

Ja by som ti poradil aby si proti tomu nebojovala. Ak príde plač, tak sa ho snaž čo najviac precítiť a sústreď sa na svoj dych(kľudne si v duchu hovor výdych/nádych a pozoruj ako sa ti hýbu pľuca). Z hlboka pri tom dýchaj a snaž sa prijať všetko, čo v tom momente práve prežívaš, všetky myšlienky, pocity, a aj prostredie a situáciu v ktorej sa nachádzaš. Chápem, že sa ti to stáva keď si pred ľuďmi, no kľudne povedz, že potrebuješ moment na predýchanie, alebo sa vypýtaj na moment za dvere a tam to predýchaj a sústreď sa len na seba. Alebo ak ti to viac vyhovuje tak pokračuj v tom čo robíš ale tiež pri tom zhlboka dýchaj a sústreď sa aj na svoje telo. Daj tomu voľný priebeh a kľudne sa aj úplne rozplač pred celou triedou ak to tak budeš cítiť, možno práve to by ti pomohlo. Chce to riadny kus odvahy úplne sa poddať vlastným emóciám, no nemá ti to ako ublížiť.

Tiež je veľmi dôležité, aby si sa zbytočne nepoddávala negatívnym pocitom a myšlienkam, že je to trápne alebo že to nie je normálne atď., práve to v tebe vyvoláva zbytočný stres a určite sa aj veľa stresuješ dopredu, že čo keď budeš znovu plakať... a už sa aj stresuješ, že čo bude na strednej :) Stači si uvedomiť, že ty za to nemôžeš, nerobíš to naschvál a ani nerobíš nič zlé, a ak to niekomu náhodou vadí, je to jeho problém. Tiež sa nesnaž to vyriešiť ihneď, všetko potrebuje čas. Možno to bude trvať rok, a možno to prejde hneď po niekoľkých pokusoch. Určite z toho nebudeš mať v dospelosti žiaden problém, ak to v sebe nebudeš potláčať a robiť si zbytočnú traumu.

Je inak veľmi pozitívne, že si tvoji spolužiaci z teba nerobia príliš srandu a že im to tak nevadí keď sa rozplačeš.. máš tak ideálne prostredie sa tohto "problému" zbaviť kým sa dostaneš na strednú. Ber to tak, že vždy keď na teba ten plač príde, tak je to príležitosť to prekonať.. skús sa toho toľko neobávať a brať to skôr ako výzvu a možno sa dokonca aj tešiť na ďaľšiu príležitosť :) Takýmto prístupom sa toho určite čoskoro zbavíš a naučíš sa lepšie rozumieť svojim emóciám.

Držím palce! A ak si to tu prečítaš tak aspoň odpíš čo z toho sa ti zdá byť rozumné, a čo z toho vyskúšaš použiť :)


Magda C. 30. 4. 2017 12:48:25

Ďakujem za odpoveď. Vyskúšam sa viac nestresovat a skúsim sa viac prihlasovať k tabuli aby som mohla prekonať svoj plač a stres . Ale bojím sa jedného. Práve včera sa proti mne všetko obrátilo ( kamarátky ukázali svoju pravú tvár ) a všetko hodili na mňa . Keďže ja som veľmi citlivý a úprimny človek tak ma to dostalo pretože pisala jedna kamoška za všetky kamošky stvem proti nej a za som falošná a zaostala a proste dosť ma to ranilo pretože ani jedno čo povedala nie je pravda no a bojím sa že pani učiteľka si všimne že sme pohadane a začne to riešiť no a pred všetkými sa ukážem ako tá zlá a zase sa rozplačem. Budú si myslieť že to bolo naschvál alebo tak aby ma ľutovali alebo ja neviem bojím sa toho.


Maroš Hrebík 30. 4. 2017 20:16:05

Stále sa až príliš strachuješ :) 

Ak ťa niekto krivo obviňuje, nemala by si ustupovať, a už vôbec by si sa nemala cítiť zastrašená. Spýtaj sa jej prečo také niečo o tebe napísala. Buď k nej milá a povedz jej že sa ťa to dotklo, a že ťa to mrzí ak si jej nejakým spôsobom ublížila, ale že vôbec nemáš v úmysle proti nej niekoho štvať.

Je dosť ťažké predpovedať, čo si kto bude myslieť, a ty to vidíš až príliš negatívne... Pani učiteľka by sa vás určite snažila pomeriť a tvoj plač by tvojim spolužiakom asi nevadil o nič viac, ako doteraz ;) A je normálne, že sa kamarátky občas pohádajú. Príde mi že si skôr introvertný typ a niekedy možno viac premýšľaš ako konáš, a to niektorí ľudia, hlavne tí extrovertní, môžu vnímať ako neúprimnosť, pretože netušia o čom toľko premýšľaš a nedávaš to najavo. 

Ak chceš a máš čas sa tomu trochu venovať, tak by sme mohli skúsiť pár cvičení takto cez diskusiu, myslím že by ti to mohlo pomôcť veci lepšie pochopiť a znížiť tvoje obavy :) Nie som síce psychológ, ale učím sa psychoterapiu a aj mne by to pomohlo to s niekým skúsiť. Pýtal by som sa ťa na veci súvisiace s tým tvojím problémom keď sa ti stáva, že sa rozplačeš.. a skúsili by sme zmeniť to ako nad tým premýšľaš, aby sa to odrazilo aj v tvojom živote a bola si so sebou nakoniec spokojná. Tak len napíš, či s tým súhlasíš a môžme začať :)


ostatné diskusné príspevky >