List môjmu psychológovi


Chcel by som sa pokúsiť vysvetliť vám ešte raz moju situáciu, pocity a to čím si prechádzam a prečo som sa rozhodol navštíviť vás. Ako som vám rozprával, aktuálne prežívam asi najťažšie obdobie môjho doterajšieho života. Viac krát som bol sklamaný z lásky alebo nešťastne zamilovaný a za ten čas som sa naučil, že akokoľvek to bolí, či chcem alebo nechcem, prejde to.. ak ten druhý človek nemá záujem, prejde to aj keby som nechcel aby to prešlo (aj to som už zažil). Koreň môjho problému je veľmi tesne prepletený s tým, že som stratil človeka ktorého šťastie, láska a prítomnosť pre mňa znamenali viac ako moje vlastné ja a môj doterajší život. Môj problém však nie je to že som smutný. Mám obavy o to že sa s touto situáciou nedokážem nikdy vyrovnať. Keď si predstavím že sa mi narodí  dieťa a ja nebudem môcť byť pri ňom.. ja nechcem žiť ďalej už ani sekundu. Sú chvíle kedy si opakujem že musím zomrieť, že to už nevydržím. Myslím, že si nikto nedokáže predstaviť čo všetko som do toho dal, koľko som preto obetoval a čo teraz prežívam. Je to taká tuctová veta, ale naozaj si to myslím. Znie to tak jednoducho, až povrchne, ale dal som do toho všetko. Každú sekundu a myšlienku. A výsledkom je to, že mi jednoducho bude odoprené byť s nimi. Len tak, lebo ona už nechce vzťah a už ma nepotrebuje..  Dieťa sa ešte ani nenarodilo a ja mám už teraz obrovský problém byť s ňou, pozerať sa na ňu a počuť jej hlas. Nedokážem opísať ten pocit. Stáť pri človeku pre ktorého by som dal aj život, pozerať sa naňho, uvedomiť si že čaká naše dieťa, byť tak blízko a cítiť tú bezmocnosť a beznádej. Celý sa chvejem, trasú sa mi ruky a moje telo zviera smrteľná úzkosť. V duchu si zakrývam oči a uši aby som nič nevidel a nepočul. Je to pre mňa neskutočné utrpenie. Keď si predstavím deň kedy sa dieťa narodí, moje myšlienky končia slovami zabijem sa, musím sa zabiť, zomriem, nevydržím to. ..toto je tvoje dieťa, v náruči ženy ktorá je pre teba ako sen, ktorá si ťa pustila k sebe, ktorá ti ukázala aké to je cítiť jej lásku, ktorá ti dovolila hovoriť jej ako veľmi ju miluješ, pre ktorú si žil, a ktorá o teba už nestojí. Už môžeš ísť domov. Sadnúť si do auta, vojsť do prázdneho domu, osprchovať sa a ľahnúť si do postele. Sám. Buď kľudný, tvoje dieťa je v náruči ženy ktorú miluješ. Nebudeš jej chýbať, lebo si nebol dosť dobrý. Chýbala ti iskra. Ale to nevadí, dieťa budeš môcť navštíviť keď jej to bude vyhovovať. Nestačí to? Zavri oči a spi.. Veľmi by som sa v takom momente chcel obesiť. Neviem prečo práve obesiť, asi preto lebo chcem doslova zdochnúť. Nechcem zomrieť, zaspať a už sa nezobudiť, zabiť sa.. chcem proste zdochnúť ako pes, trpieť. Nemám však na to odvahu. Po tomto všetkom sa väčšinou ukľudním. Zaleje ma taký tichý pokoj. Zmierenie sa s tým že to už dlho nepotrvá, že sa už nebudem dlho trápiť, lebo už tu potom jednoducho nebudem.. Povedali ste mi že podľa vás nemám depresiu. Na základe toho čo som vám osobne rozprával, a na základe toho do akej hĺbky môjho problému ste sa dostali, vás chápem. Chcem sa však opýtať ešte raz, lebo keby som bol len smutný z lásky, verte mi že by som nevyhľadal psychológa. Mám 30 rokov, a myslím si že mám problém. Nie som však odborník, a preto som sa obrátil na vás.  

 

Toto sú slová ktoré by som chcel povedať môjmu psychológovi, u ktorého som bol prvý krát v živote tento utorok, a z ktorého mám pocit že sme sa nepochopili.

« predchádzajúci príspevok
MOST, n.o. hľadá nového kolegu/gyňu na pozíciu: psychológ, soc.pracovník ako odborný/á vedúci zariad
nasledujúci príspevok »
Miesto projektívnej hry a scénických techník v psychodiagnostike detí raného a školského veku


Vložte diskusný príspevok

Do diskusie môžu prispievať len zaregistrovaní užívatelia. Zaregistrujte sa prosím!