Priateľka mi povedala, že ma neľúbi


 

Dobrý deň, mám 18 rokov a študujem posledný ročník na gymnáziu. Priateľka má tiež 18 rokov a navšetveju rovnakú školu, ale ročník nižšie. Sme spolu 11 mesiacov a máme veľký problém. Po 9 mesiacoch vzťahu som si začal pomaly všímať zmeny. Začalo to tým, že sme spolu prestali spávať, úplne. Prestali sme sa objímať, bozkávať... Ak som ju neobjal alebo nepobozkal ja, nemali sme spolu žiaden fyzický kontakt. Keď videla že sa k nej nakláňam aby som jej dal pusu, maximálne nastavila líce. Začala na mňa postupne kašlať, nechcela ísť so mnou na venček, nebola na mojej stužkovej, na dozvukoch hoci ju tam osobne volali všetci spolužiaci. Keď ma stretla na chodbe, ani len nespomalila, hoci videla, že ja som zastal a začal kráčať za ňou. Považujem sa za dobrého a milujúceho chlapca. Nepijem, nefajčím, s jej rodinou vychádzam vynikajúco, mám slušnú brigádu a v škole vynikajúce meno. Zažili sme spolu veľa, boli sme na dovolenkách na rôznych miestach mimo republiky. Kupujem jej kvety, darčeky nechávam zaľúbené odkazy. Ona je múdre dievča s vynikajúcimi známkam. Je milá a vždy iný názor na svet ako väčšina mojich rovesníkov. Takisto nepije a ani nefajčí. Samozrejme som sa hneď od začiatku týchto zmien stále pýtal, č ju trápi, či je všetko v poriadku. Vždy ma ubezpečila že áno. Jediné čo jej vadilo bola moja podľa nej príliš veľká snaha o osobný kontakt. Vadilo jej že som ju chcel stále držať za ruky, byť pri nej, objímať ju... Ja som sa teda uspokojil s vysvetlením že zmeny vyvolala hormonálna antikoncepcia a po jej vysadení bude všetko ako predtým. Nestalo sa však tak. Predvčerom to z nej konečne vyšlo. Povedala mi, že ma už neľúbi, že nevie čo sa deje. Dokonca sme sa zhodli na mesiaci kedy s ato začalo meniť a povedala, že sa stále snažila tváriť že sa nič nedeje. Veľmi plakala a hovorila ako jej na mne záleží, že ma nechce stratiť a že som najlepší chalan akého kedy videla. Keď som sa jej duplicitne spýtal či ma teda neľúbi, povedala že áno. Že ma ľúbi ako brata. V ten moment sa mi prekrútil ciferník. Asi by som mal ešte spomenúť že takýto stav trvá približne tie 3 mesiace. Trávime spolu veľmi veľa času, som u nich skoro každý deň a víkend, pomáham im okolo domu a podobne, keďže žije iba s mamou. Po našom rozhovore sme došli k záveru že si doprajeme väčší odstup, budeme menej spolu, a skúsime na to zabudnúť a akoby začať odznovu. Zatiaľ sa teda tvárime že sa nič nedeje, správa sa však ku mne ako ku kamarátovi. Akoby som bol niečo medzi frajerom a kamarátom. Bozk dá sem tam, aj to akoby z povinnosti. Ja ju veľmi ľúbim, rovnako ako na začiatku. Som zúfalý. Je toto riešenie správne? Čo sa to sakra deje? Má to ešte šancu, zmysel?

« predchádzajúci príspevok
Sandplay, sandtray – základný kurz
nasledujúci príspevok »
Voľné pracovné miesto - psychológ/ psychologička v DeD


Vložte diskusný príspevok

Do diskusie môžu prispievať len zaregistrovaní užívatelia. Zaregistrujte sa prosím!