úzkosť?


Dobrý deň,

mám 26 a už roky mám nasledovné problémy: cítim sa unavená, bez energie riešiť bežné životné situácie, najradšej som doma, cítim sa nekomfortne v spoločnosti väčšiny ľudí (ale vždy zvládnem a mám rada prítomnosť svojho súčasného partnera a sestry), dotkne sa ma každý drobný problém, nad všetkým príliš premýšľam. Cítim sa smutná, neschopná zvládať každodenné situácie v súkromí, v práci (predtým v škole), pričom mi nerobí problém robiť domáce práce, učiť sa alebo nakupovať pretože pritom nemusím komunikovať s ľudmi. Akonáhle som nútená komunikovať, byť v priamom kontakte, riešiť s ľudmi situácie, vyhýbam sa tomu, zaťažuje ma to. Keď už musím, napríklad v práci, ku kolegom viem byť milá, priateľská, tiež si myslím, že ma majú radi, vychádzame spolu, ale neviem sa dočkať toho, kedy budem doma, bez ostatných. Rada vybehnem 2-3x za mesiac aj von, na kávu, do kina, na koncert - nevadí mi, že sú okolo mňa ľudia, pokiaľ s nimi nemusím komunikovať viac, ako "dobrý deň, ďakujem, dovidenia". Cítim úzkosť, nenachádzam takmer v ničom potešenie. Zvyknem premýšľať nad budúcnosťou a rada by som mala s partnerom dom, dieťa, ale netuším, ako s takýmto stavom mám zvládnuť starostlivosť o rodinu, keď mám dojem, že nezvládam ani svoj vlastný život. Mám tendenciu sa dosť podceňovať, napriek tomu, že občas si racionálne dokážem uvedomiť, že prakticky vo všetkom, do čoho som sa pustila, som mala nakoniec úspech. Nejak to ale pre mňa nič neznamená a nedokážem nájsť pokoj a šťastie. Každý deň je boj a som z toho už unavená.

Dlho som tieto pocity pripisovala tomu, že moja matka bola alkoholička a dlhé roky nám s rodinou strpčovala život, nebola ochotná sa liečiť, až sa prepila na smrť. Nikdy sme nemali dobrý vzťah a musím priznať, že môj život sa po jej smrti do istej miery zlepšil, ale zároveň som si uvedomila, že to nebola jediná príčina môjho nešťastia.

Okrem toho, od detstva mávam zvláštne stavy, ktoré je ťažké popísať, ale nazvala by som to ako také návaly strachu, obáv, nepokoja, ktoré sa takmer zaručene spustia pri rôznych opakovaných vnemoch, ako sú kyvadlový pohyb na hojdačke, určité zvuky, alebo blikajúce stroboskopy a to hlavne poobede, resp. večer, keď som unavená. Pomáha mi, keď zamestnám myseľ napríklad rozhovorom, alebo pozeraním filmu. Väčšinou to prejde do niekoľkých minút. Často sa mi to spustí keď dorazím do nového prostredia, napríklad na hotel, na návštevu, kam často nechodím a podobne. Občas sa to vyskytne aj pri iných situáciách, pričom to viem zamaskovať a okolie si nič nevšimne. Tento problém som riešila spolu s rodičmi u detského psychológa ked som mala 7-8 rokov, pretože som sa sťažovala, že mi je na vracanie. Nevedela som to inak popísať, myslela som si, že taký pocit má človek, keď ide vracať, a po rôznych somatických vyšetreniach, ktoré nič neukázali, ma poslali k psychológovi. Taktiež som sa bála kývajúcich sa vecí, čo mi teraz ako dospelej dáva absolútne zmysel - kývajúce sa veci, či už sa kývem s nimi na hojdačke, alebo sa na ne len pozerám, mi spôsobia tieto stavy. Matne si pamätám, že som v čakárni stretávala deti s mentálnymi poruchami a veľmi sa ma dotklo, že ma radia medzi ne. Preto som o svojom probléme prestala hovoriť rodičom aj psychologičke, na základe čoho to uzavrela ako vyriešené, avšak problém mám doteraz.

Uvedomujem si, že by som mala navštíviť odborníka, ale, ako som spomínala, riešiť situácie s ľuďmi ma ešte viac zaťažuje. Chcela by som vedieť, či by ste tie dva opísané problémy vedeli zhrnúť pod nejakú diagnózu a či na to existuje riešenie.

Ďakujem

« predchádzajúci príspevok
ponuka práce
nasledujúci príspevok »
Vzdelávanie v párovom poradenstve


Vložte diskusný príspevok

Do diskusie môžu prispievať len zaregistrovaní užívatelia. Zaregistrujte sa prosím!