O samote a osamelosti

V súčasnosti je osamelosť bežným javom. A to nie len osamelosť partnerská, ale aj ľudská. Aj keď možno polemizovať o tom, či často práve partnerská osamelosť nepredchádza osamelosti ľudskej. Skutočnosť, že byť sám nie je ničím neobvyklým, sá zda byť ešte nepochopiteľnejšia pri pohľade do minulosti. Kedysi bývali do samoty vyhnaní tí, ktorí boli trestaní, duševne alebo telesne postihnutí či dokonca škaredí. Dnes to, zdá sa, neplatí, dokonca to býva naopak. Okrem toho, kde-tu možno začuť, že napríklad byť „single“ je dokonca v móde. Je módne byť sám? Bez ohľadu na to, či je móda vždy iba dočasný výmysel alebo nie, sa nedá vyhnúť otázke, ako to vlastne so samotou a osamelosťou je.

Oxfordský profesor Matthew Fford by možno povedal, že na vine je materializmus a sebecký individualizmus. Fford vo svojej eseji „Západný materializmus a vyvážanie desocializácie“ píše, že za individualizmus, ale aj iné nepriaznivé javy spoločnosti môže sekularizácia a dechristiniazácia spoločnosti. Relativizmus, ekonomizmus a sexualizmus sú podľa neho iba výsledky tohoto procesu. Pri uvažovaní o osamelosti je potrebné brať Ffordove slová v úvahu. Napríklad ekonomizmus. Je výhodnejšie ak budem zarábať sám pre seba, alebo ak svoj plat spojím s s platom mojej potencionálnej manželky? Potom to ale nebudú iba moje peniaze. A čo priatelia? Mám na nich čas? Mád doležitú prácu, atď. Tu sa možno zamyslieť aj nad materializmom, ktorý často stavia otázky vlastnenia nad otázky bytia - ako by to povedal Fromm. Alebo spomínaný sexualizmus. Príťažlivý vo svojej výberovosti a nepotrebnosti obety, ktorá je napríklad v partnerskom vzťahu kľučová.

Na samotu a osamelosť sa dá nazerať aj s dávkou filozofie. Nikto by pravdepodobne neprotestoval, že často potrebná a uzdravujúca samota je mladšou sestrou osamelosti. Len čo zle vychovaná samota vyrastie, stáva sa z nej skľúčujúca osamelosť. Ako povedal Johan W. Goethe, samota je dobrá vec, ak človek žije v mieri so sebou samým a má niečo určité na práci. V súvislosti s tým sa natíska otázka, kedy je teda človek sám a kedy osamelý. Múdru odpoveď dáva český esejista Gabriel Laub, ktorý raz napísal, že samota sa premieňa v osamelosť, keď si človek nemá čo povedať.

Predchádzajúce riadky síce približujú kde možno hľadať spoločenský a ľudský pôvod osamelosti, neodpovedajú však na otázku, či a do akej miery je prítomnosť samoty a osamelosti v živote zdravá. Niekto by sa možno opýtal, čo je správnejšie. Samota alebo partnerstvo za každú cenu? V súvislosti s touto témou azda nemožno položiť hlúpejšiu otázku. Je lepšie hladovať alebo sa prejedať? Grécky mysliteľ Epikuros sa denne prejedal, ale nepociťoval šťastie. Preto sa skúšal denne opíjať vínom, ktoré miloval. Zo začiatku to bolo príjemné, po čase však ubíjajúce. Tak si začal užívať nekonečné orgie, ale aj to ho po istej dobe iba vyčerpávalo. Nakoniec dospel k poznaniu, že šťastie spočíva v rozumnosti. Myšlienku Epikura možno povedať, že šťastie spočíva v samote, v partnerstve aj v spoločenstve, avšak v správnych okamihoch.